Časopis ARS 45 (2012) 2

Urszula KOZAKOWSKA-ZAUCHA

Decadents, Pessimists and Neo-Romantics, or, Young Poland and Bohemianism in Krakow
[Dekadenti, pesimisti a neoromantici alebo Mladé Poľsko a bohéma v Krakove]

(Resumé)

Na zlome 19. a 20. storočia došlo v Krakove k bezprecedentnému vývoju. Mesto sa stalo „poľskými Aténami“ a „duchovným hlavným mestom Poľska“ s kvitnúcim intelektuálnym a umeleckým životom, hlavným mestom modernizmu, ktoré malo enormný vplyv na celú krajinu počas doby „Delení“.

Životom prekypujúci a rozkvitajúci Krakov bol v tom čase tiež „Mekkou“ umelcov. V tomto relatívne malom meste na seba narážali dva úplne odlišné svety – na jednej strane konzervatívny, haličský Krakov s jeho bohabojnou buržoáziou, zastaraným názorom na svet a snami o úspešnej kariére (najmä úradníckej), a na druhej strane svet umelcov, bohémskych dekadentov, ktorí šokovali serióznych občanov Krakova na každom kroku, provokovali ich, vyhýbali sa všetkým tradičným ideálom a porušovali tabu. Ale bol to práve tento bohémsky krúžok, ktorý určoval atmosféru krakovského Mladého Poľska. Časom sa tento trend postupne stal dekadentným, pesimistickým a predovšetkým bohémsko-umeleckým. V Krakove sa objavilo niekoľko typov bohémov: tí, ktorí boli spätí s krúžkom riaditeľa Mestského divadla T. Pawlikowského a autorkou divadelných hier G. Zapolskou; tí, ktorí sa zhromaždili okolo S. Przybyszewského a nakoniec bohémski maliari.

Nespochybniteľným vodcom krakovských bohémov bol „smutný Satan“ – S. Przybyszewski, ktorý prišiel do mesta v roku 1898 a priviedol so sebou nielen svoju prekrásnu nórsku manželku, Dagny Juel, ale priniesol aj závan škandinávsko-berlínskej bohémy. Przybyszewského názory boli mimoriadne dobre prijaté v provinčnom Krakove, ktorý sa prebúdzal z letargie a veľkolepo slávil najmä všetky vlastenecko-náboženské udalosti: konzervatívna buržoázia, izolovaná šľachta a mimoriadne aktívna inteligencia sa zhromaždili okolo Jagelonskej univerzity, Poľskej akadémie umení a vied, zreformovaného Mestského divadla, vyvíjajúceho sa Národného múzea, Múzea priemyslu a techniky, a v neposlednom rade zreformovanej Školy výtvarných umení.

Przybyszewski bol obklopený najmä spisovateľmi a maliarmi. Nie bez významu boli aj spoločenské stretnutia (salóny) organizované manželmi Przybyszewskými, spočiatku v ich byte na Karmelickej ulici č. 53, neskôr na Siemiradzkého ulici. Salón Przybyszewských a jeho životný štýl mal hlboký vplyv aj na iné podobné miesta tohto druhu v Krakove.

V Krakove, podobne ako vo Viedni, Berlíne a Paríži, existovali umelecké kaviarne, ktoré sa stali živnou pôdou pre bohémskych umelcov, „svätyňami nočnej secesie“, ktoré hrali úlohu zvláštnych salónov.

Prvým takýmto miestom stretnutí bolo Café Res¬taurant du Théâtre, zriadené F. Turlińským v roku 1896 na Špitálskej ulici 38. Na prvom poschodí bola miestnosť známa ako „Paon nonchalant“. Potom, čo Turliński zbankrotoval, sa krakovskí bohémi presťahovali do cukrárne Jama Michalika vo Floriánskej ulici, kde sa v roku 1905 zrodil kabaret Zielony Balonik. Krakovské literárne, umelecké , divadelné a novinárske elity si ho vybrali za miesto svojich stretnutí.

Aktivity umeleckého a spoločensko-kaviarensko-salónneho života umožňujú rozpoznať v Krakove úplne nový druh bohémy: dokonalej, noblesnej a dokonca aristokratickej. Bohatý umelecký a spoločenský život, ktorý ovládal krakovských bohémov, v žiadnom prípade nebránil rozvoju umenia, ani nespôsoboval skazenú zábavu. Práve naopak, stal sa podnetom, motiváciou a impulzom veľkých diel. Čas triumfu bohémskeho krúžku sa prekrýva s érou veľkých výstav, ktoré boli usporadúvané nielen v Krakove, ale aj vo Viedni. Bohémi, hoci spočiatku šokovali haličskú buržoáznu mentalitu, sa časom, propagujúc nový štýl, stávali stále vplyvnejšími. Je zaujímavé, že tí, ktorí boli spočiatku pobúrení bohémou, začali hľadať možnosť, ako sa k tomuto krúžku pripojiť. Navyše, kupovali umelecké diela a zakladali súkromné zbierky, ktoré boli dôležité pre existenciu tohto krúžku. Bohéma sa tešila móde a stala sa veľkým prameňom umeleckej inšpirácie.

Preklad z angličtiny J. Bakoš