Časopis ARS 45 (2012) 2

Stefan MUTHESIUS

The Rule of Art. A Short Introduction to the Munich Art World in the Nineteenth Century
[Vláda umenia. Stručný úvod k problematike mníchovského umeleckého života v devätnástom storočí]

(Resumé)

Mnohé umelecké centrá v nemecky hovoriacich krajinách si boli dobre vedomé bohémskych trendov na parížskej umeleckej scéne v druhej polovice 19. storočia. Vystopovať však tieto prvky v ich vlastných kruhoch jednoduché nebolo. Významnejšia bohémska komunita sa v Mníchove etablovala až okolo roku 1900 a aj jej chýbali podstatné charakteristiky originálnej parížskej bohème, predovšetkým chudoba. Každé zhrnutie mníchovskej umeleckej produkcie 19. storočia musí v skutočnosti spomenúť skôr prosperitu než jej opak. V Mníchove sa do konca 40. rokov usadili stovky umelcov a počas viacerých desaťročí 19. storočia bolo toto pomerne malé mesto zaraďované vo svete maliarstva hneď za Paríž.

Ak však bohémskosť vztiahneme všeobecne na umelca, ktorý do popredia kladie svoju „umeleckosť“, aby dosiahol uznanie – vo vlastných očiach, ako aj v očiach druhých ľudí –, ako odraz jeho výnimočného talentu alebo „génia“, v takom prípade možno tento pojem používať vo vzťahu ku mníchovskej umeleckej scéne takmer od začiatku 19. storočia. Na druhej strane, kľúčový prvok „klasickej“ definície bohémy – umelcovo otvorené pohŕdanie mecénmi – v Mníchove nenájdeme. Mníchovský „umelecký život“ zahrnul umelcov, kritikov, mecénov – od vyšších a zámožných stredných vrstiev až po, ako sa zdalo, mestskú populáciu ako celok.

Peter von Cornelius, hegemón tých najprominentnejších verejných zákaziek a riaditeľ Akadémie výtvarných umení, bol od 30. rokov 19. storočia titulovaný ako „Fürst“ – knieža. Ďalším v poradí bol Carl Theodor von Piloty, vedúci početnej národnej a medzinárodnej „Pilotyho školy“, pôsobiacej na akadémii. V 90. rokoch 19. storočia už ani nebolo potrebné v ich prípade uvádzať inštitucionálne zakotvenie – Franza Lenbacha, najoslavovanejšieho mníchovského maliara 19. storočia, poznal každý. Zoznam maliarov-kniežat obsahoval v tomto období ešte aspoň ďalších 235 mien, čo je čitateľné z fotodokumentácie ich prepychových ateliérov, vytvorenej fotografom Carlom Teufelom okolo roku 1890.

Čo sa týka mecenátu, prešiel Mníchov v 19. storočí radikálnou premenou – od grandióznych podujatí kráľa Ľudovíta I. („Die Münchner Kunst, das bin ich.“ / „Mníchovské umenie, to som ja.“) po umelecký svet čerpajúci z vlastných síl, z podpory mecénov rôzneho spoločenského postavenia, vrátane novej strednej triedy, turistov a nespočetných zahraničných zákazníkov.

Kráľ Ľudovít zaviedol jednu zvyklosť, ktorá sa stala osobitou črtou mníchovského umeleckého života, a to blízky pracovný vzťah mecéna a umelca. Korunný princ a neskorší kráľ položil základy tohto vzťahu už počas svojho pobytu v Ríme, kde sa stretával s početnou skupinou severoeurópskych umelcov, spomedzi ktorých ho viacerí nasledovali do bavorskej metropoly. Za umeleckým úspechom Mníchova možno vidieť dve inštitúcie. Prvou bola akadémia s učiteľmi európskeho renomé, ako bol Carl von Piloty, druhou potom Kunstverein, na nižšom stupni umeleckej hierarchie, založený v roku 1823 ako prvý svojho druhu. Bol otvorený pre všetkých miestnych umelcov, ktorým poskytoval priestor pre kontinuálne výstavné aktivity – pre verejnosť dovtedy neznáme potešenie, pre umelcov plodné konkurenčné prostredie. Veľké výstavy boli od roku 1854 usporadúvané predovšetkým v Sklenenom paláci (Glaspalast), tretinovej veľkosti v porovnaní so známym londýnskym Krištáľovým palácom (Crystal Palace). Organizačne ich zastrešoval Küstlergenossenschaft, založený v roku 1858. Najznámejšou udalosťou mníchovského umeleckého života sa stal roztržka z roku 1892, kedy sa skupina mladších umelcov nespokojných s dianím v Küstlergenossenschaft-e odtrhla a založila Secesiu ako novú organizáciu pre usporadúvanie výstav, prvé spoločenstvo s touto vplyvnou značkou, kľúčovou pre vyčlenenie sa umelca ako rebela.

Ďalšou dôležitou zložkou umeleckej infraštruktúry bola publicita. Od neskorých 70. rokov 19. storočia bolo možné pozorovať masívny nárast produkcie kvalitných a dostupných reprodukcií starších aj novších umeleckých diel. V roku 1885 začal vychádzať Die Kunst für Alle, špičkový časopis tlačený na kvalitnom papieri, venovaný takmer výlučne súčasnému umeniu. Mníchov profitoval z hospodárskeho rastu nového Nemeckého cisárstva, ku ktorému sa Bavorsko pripojilo v roku 1871. Ceny nových umeleckých diel medzi rokmi 1866 až 1872 vzrástli dvojnásobne.

Mníchovský umelecký život sa koncentroval aj okolo radu osobitých podujatí. Festzug, slávnosť, pri ktorej umelecké druhy fúzovali do výpravného historického predstavenia, či prehliadky ateliérov, sprístupňujúce počas neskorého 19. storočia bohato zariadené interiéry, manifestujúce umeleckého génia alebo aspoň individualitu umelca či umelkyne prostredníctvom nedbalej prezentácie množstva rôznorodých predmetov.

Rovnako dôležité boli podujatia určené prednostne umelcom samotným. Svet umenia bol pre nich priestorom vzájomných inšpirácií a pestovania osobného šťastia. Najznámejším z voľných združení či zábavných klubov, ktoré pestovali tieto cnosti, bola Allotria, príležitostne sídliaca v prepychovom Künstlerhaus-e v samom centre mesta.

Napokon, mníchovská umelecká scéna bola zaangažovaná v bohatej produkcii karikatúr, t. j. satirických a humorných textov a kresieb. Sama bola často ich námetom, hlavne v časopise Fliegende Blätter. Existovala aj súkromná či kvázisúkromná sféra karikatúry, produkovanej umelcami pre ich vlastné potešenie alebo potešenie najbližších priateľov. Počas klubových stretnutí sa mnohí z nich navzájom spodobovali v komických kresbách – veľký umelec znesie žarty na vlastný účet a na účet umenia vo všeobecnosti.

Od polovice 80. rokov 19. storočia, s príchodom parížskeho „naturalizmu“ a „modernity“, sa tento konsenzus začal strácať. Na jednej strane možno neskoré 90. roky a prelom storočí charakterizovať ako „Münchens grosse Zeit“, zahŕňajúci Franza Stucka, Jugendstil a skupinu Blaue Reiter, na druhej strane však mnohí pociťovali náznaky úpadku postavenia mesta. Nová bohémska komunita vo štvrti Schwabing sa vyčlenila ako elita predovšetkým prostredníctvom literárnych ambícií a radu guruov; výtvarné umenie tu hralo len veľmi okrajovú úlohu.

Preklad z angličtiny M. Hrdina