Časopis ARS 44 (2011) 1

Jonathan B. BLOWER

Max Dvořák, Wilhelm von Bode and The Monuments of German Art
[Max Dvořák, Wilhelm von Bode a Pamiatky nemeckého umenia]

(Resumé)

Známy český spisovateľ a výtvarník vo svojom fantazijnom opise Perly, zašlého hlavného mesta upadajúcej snovej ríše, poznamenal: „... spolky a spoločnosti rástli ako huby po daždi. Všetky chceli niečo iné: volebné právo, komunizmus, zavedenie otroctva, voľnú lásku, voľnejší zahraničný obchod, prísnejšiu izoláciu, žiadne hraničné kontroly – na povrch vystupovali tie najprotichodnejšie iniciatívy.“ (KUBIN, A.: Die andere Seite – ein phantastischer Roman. München 1975, s. 162.) Táto fikcia mala bezpochyby reálny základ, keďže ňou identifikované antagonizmy v spoločnosti ako takej sa prejavovali aj v celkovej panoráme nemeckých a rakúskych umeleckých spolkov na prelome 19. a 20. storočia. Predmetom predkladanej štúdie je práve jeden z nich, menovite Deutscher Verein für Kunstwissenschaft (DVfK), založený v roku 1908, teda v čase, kedy Alfred Kubin napísal vyššie citované slová. Zakladateľmi DVfK boli Friedrich von Althoff (1839 – 1908), vyšší štátny úradník na pruskom Ministerstve školstva, a Wilhelm von Bode (1845 – 1929), generálny riaditeľ Kráľovských pruských múzeí v Berlíne. Spolok si zaumienil „pozdvihnúť umeleckú kultúru v Nemecku“, a to predovšetkým prostredníctvom rozsiahleho súboru publikácií o nemeckých pamiatkach – monumentálneho kompendia s predpokladaným rozsahom až 400 zväzkov a názvom Die Denkmäler der deutschen Kunst (Pamiatky nemeckého umenia). Konkrétna účasť DVfK na tomto podujatí sa vzťahuje ku skutočnosti, že odborníkom, ktorý zásadne určil podobu publikačného programu Die Denkmäler der deutschen Kunst – pravdepodobne najambicióznejšieho projektu v dejinách nemeckej historiografie umenia – bol práve tridsaťštyriročný historik umenia z Roudnice nad Labem, Max Dvořák.

Uvedené skutočnosti je možné zistiť v archívnych prameňoch: Bodeho pozostalosti v Berlíne, Dvořákovej vo Viedni a z veľkej časti ich vzájomnej korešpondencie. Posledná položka, Dvořákove listy Bodemu, poskytuje štartovací bod predkladaných inštitucionálnych dejín a uvádza dve z ich hlavných tém: 1. posun dejín umenia z diletantizmu 19. storočia na rigoróznejšiu, „vedeckejšiu“ úroveň a 2. súbežný posun od internacionalizmu smerom ku stále agresívnejšiemu nemeckému nacionalizmu. Spomenutá tendencia nebola v rámci európskych kultúrnych politík pred 1. svetovou vojnou určite ojedinelá, je však trochu prekvapujúce, že Ďvořák, ktorý sám pocítil diskriminačné dopady nemeckého nacionalizmu vo Viedni, bol až do tak veľkej miery zaangažovaný v tomto zjavne pangermánskom podujatí.

Povaha DVfK sa dá dobre dokumentovať porovnaním s jeho inštitucionálnym predchodcom a náprotivkom – Medzinárodným kongresom dejín umenia, ktorý sa po prvýkrát zišiel vo Viedni roku 1873. Na rozdiel od DVfK bol jeho štatút obdivuhodne internacionálny, aj keď tento ideál sa len veľmi zriedka premietol do personálneho obsadenia jeho zasadaní. Podobne ako DVfK, aj Medzinárodný kongres rozpoznal potrebu vydávať publikácie o umeleckých pamiatkach; plánovaná fotografická kampaň opäť prekračovala národné hranice v mene univerzálnej kultúry. Bohužiaľ, spomedzi týchto plánov sa kvôli finančnej impotencii Kongresu nerealizovalo nič. V Darmstadte roku 1907 – v období zreteľného obratu v nemeckých dejinách umenia – hrozil Kongresu kvôli Bodeho oznamu plánov na vznik národného nemeckého spolku dokonca rozpad. Nový spolok mal totiž morálnu podporu pruského štátu a tiež, ako sa dúfalo, širokú finančnú podporu umeniemilujúcej a členské poplatky platiacej nemecky hovoriacej verejnosti.

Keď sa vo Frankfurte nad Mohanom roku 1908 zišlo ustanovujúce zhromaždenie DVfK, Dvořák bol pozvaný k účasti na finálnych poradách o jeho štatúte. Táto pocta bola výsledkom nielen jeho ostrej kritiky nedostatkov existujúceho súpisu nemeckých pamiatok, ale aj jeho práce na vysoko hodnotenej Rakúskej umeleckej topografii. Obe tieto aktivity mu zabezpečili reputáciu jedného z vedúcich súdobých „nemeckých“ historikov umenia. A tak Dvořák pricestoval do Frankfurtu nad Mohanom ako síce mladý, no rešpektovaný odborník a bol, podľa svojich vlastných zápiskov, schopný vniesť rigorózne vedecké princípy Viedenskej školy do dosiaľ nejasných cieľov rodiaceho sa nemeckého spolku, ktorý sa stále zaoberal liberálnou predstavou potreby šíriť umenie medzi masy prostredníctvom všeobecno-vzdelávacích iniciatív. Tento Althoffov ideál fungovania spolku bol na zasadnutí umeleckými historikmi všeobecne odmietnutý. Spomedzi nich sa Dvořák, Bode a ďalší zasadili za sústredenie síl nového spolku na jeho prvotný vedecký cieľ – súbor publikácií o nemeckých pamiatkach. Sprvu bol nazvaný Monumenta artis Germaniae ako odkaz na vzorový model Monumenta Germaniae historica, kritickú publikáciu stredovekých listinných prameňov, ktorá vyniesla Nemecko na čelo historických vied. Jej motto mohlo byť bez výhrad prevzaté aj plánovanou umeleckohistorickou edíciou – „sanctus amor patriae dat animum“.

Po založení spolku sa okamžite rozbehlo plánovanie rozsiahlej série publikácií. Členmi špeciálnej komisie, vytvorenej na prípravu jej konkrétneho programu, sa stali Georg Dehio, Adolph Goldschmidt a Max Dvořák. Každý z nich predložil svoj návrh Bodemu a rade DVfK, pričom Dvořák bol čo sa týka organizácie a súhrnnosti programu ďaleko najrigoróznejší a najobsiahlejší, a to až v miere naznačujúcej inverziu rakúskych a pruských kultúrnych stereotypov. Každopádne, kvality Dvořákovho programu – hoci nakoniec komplikujúceho celé podujatie – sa zhodovali s Bodeho túžbou po čo najširšom zábere a jeho návrh sa tak stal základom definitívneho programu Die Denkmäler der deutschen Kunst.

Výskumné projekty sa rozbehli hneď vzápätí. Dvořák pokračoval v propagácii práce DVfK na viacerých frontoch hlboko do vojnových rokov. Dokonca sa chvíľu zdalo, že nemecký postup v Európe môže posunúť vedecké ciele spolku, keďže pamiatky na okupovaných územiach Belgicka a inde sa stali pre nemeckých akademikov študijne prístupnejšie. V spätnom pohľade je túto skutočnosť potrebné vidieť ako naplnenie imperialistického piateho bodu programu: „Pamiatkou nemeckého umenia nie je iba tá, ktorá bola vytvorená v rámci hraníc dnešnej Nemeckej ríše, ale akákoľvek pamiatka, ktorá vyjadruje umeleckú tvorivosť nemeckého národa, alebo má k nemu priamy vzťah.“ Je síce pravda, že práve tento bod určite nepochádzal od Dvořáka, aktívna účasť v DVfK a súvisiacich nacionalistických aktivitách však spochybňuje jeho všeobecne prijímaný „status obete“ a naopak predpokladá postupné zbližovanie sa s niektorou formou pangermánskej kultúrnej ideológie.

Preklad z angličtiny M. Hrdina