Časopis ARS 42 (2009) 2

I.
Tadeusz J. ŻUCHOWSKI

Polnische Geschichtsmalerei des 19. Jahrhunderts im mitteleuropäischen Kontext. Genese – Entwicklung – Besonderheiten
[Poľské historické maliarstvo 19. storočia v stredoeurópskom kontexte. Vznik – rozvoj – osobitosti]
[Polish Historical Painting of the 19th Century in the Central European Context. Origin – Evolution – Specialties]

(Resumé)

Počiatky moderného poľského maliarstva, podobne ako maliarstva ostatných krajín v tomto regióne, majú korene v 18. storočí. To boli pre Poliakov posledné roky štátnej nezávislosti, presnejšie povedané Republiky oboch národov (Poliakov a Litovcov). Za vlády Stanislava Augusta sa vytvorili štruktúry, ktoré v neskoršej dobe, keď Poliaci stratili svoju štátnosť a boli rozdelení medzi troch okupantov (Prusko, Rusko a Rakúsko), hrali veľmi dôležitú rolu pre myšlienkovú kontinuitu ideológie Poliakov. Rozvinuli sa také druhy maliarstva, ktoré sa neskôr stali podstatné pre poľské umenie: krajinárstvo a historické maliarstvo.

Poľské maliarstvo 19. storočia sa formovalo v stredoeurópskom kontexte, malo však predsa svoje zvláštnosti. Na jednej strane možno hovoriť o spoločných vývinových tendenciách pre strednú Európu v krajinárskom a portrétnom maliarstve, na druhej strane kvôli komplikovaným politickým podmienkam práve ideologicky zaťažené historické maliarstvo dávalo možnosť vlastným spôsobom hovoriť o problémoch jednotlivých národov. Historické maliarstvo zohrávalo v 19. storočí na poľských územiach zvlášť významnú rolu a bolo veľmi pevne späté s vývojom moderného maliarstva. Práve v tomto odvetví sa sformovala originálna reč maliarskeho umenia. Treba sa tiež zmieniť, že na poľských územiach do roku 1893 neexistovala nijaká umelecká akadémia. Poľskí umelci študovali po vyše storočie vo Viedni, Mníchove, Paríži a inde, avšak ich diela predsa tvoria ucelený systém, umožňujúci hovoriť o poľskom maliarstve. Obzvlášť charakteristické sú tieto národné črty v historickom maliarstve.

V troch okupovaných oblastiach bývalej Republiky oboch národov sa vyvinuli tri rozdielne systémy školstva, práva, a dokonca rozdielne koncepcie vlády, a predsa sa hovorilo a aj dnes sa hovorí o poľskom umení tejto doby, hoci Poľsko ako štát neexistovalo.

Dôležitejšiu úlohu v uchovaní poľského povedomia medzi rokmi 1795 - 1918 však realizovalo práve historické maliarstvo. Pokúsim sa preto na niekoľkých príkladoch pojednať o zvláštnostiach tohto druhu v poľskom umení. Ako dôležité sa javia tri zvláštne črty. Už rané maľby z doby posledného kráľa Republiky oboch národov, Stanislava Augusta, mali záujem o alegorické stvárnenie historických udalostí (Marcello Bacciarelli). Okrem toho máme do činenia s podstatnými zvláštnosťami v poľskej maľbe bojových scén. Na obrazoch, zachytávajúcich bojové udalosti, sú zriedka zobrazení protivníci. Poliaci bojujú s neviditeľnými protivníkmi (Piotr Michałowski). Po tretie, v 19. storočí sa v Poľsku vytvoril typ loveckej maľby, v ktorom boli hlavné prvky kompozície prevzaté z bojových výjavov. Lovec sa mal ponímať ako symbolická rytierska postava novšej doby, ktorá drží stráž nad krajinou. Zakladateľom tejto koncepcie bol Juliusz Kossak.

Myšlienka použiť historické udalosti ako indíciu k alegorickým a dokonca historicko-filozofickým úvahám je charakteristická predovšetkým pre umenie Jana Matejka, hoci zmieniť sa tu treba aj o symbolike umenia Artura Grottgera. Jan Matejko sa vo svojich obrazoch pokúšal kritické historické momenty, predovšetkým z dejín Poliakov, pretvoriť na univerzálnu interpretáciu historického procesu.

Jeden z jeho žiakov, Jacek Malczewski, maľoval obrazy, v ktorých symbolická štruktúra prevažovala nad realistickým rozprávaním. Pre jeho sklon ku komplikovaným symbolickým konštrukciám v obrazoch mu kritici udelili prezývku pán Symbolewski. Malczewski výrazne rozšíril svoj repertoár symbolov o ruský vojenský kabát szynel (rusky šineľ), ako aj o ľudový kroj na Sibíri žijúcich Jakutov. Tieto exotické prvky zahrnul do vybudovaného sveta významov poľského trpiteľstva 19. storočia.

V roku 1918 Poľsko opäť získalo svoju nezávislosť, avšak sklon k alegorickému spodobeniu dejín a komplikovanej symbolike sa napriek svojmu anachronizmu stále uplatňoval. V skutočnosti sa z poľského maliarstva nikdy nevytratil.

Preklad z nemčiny D. Bořutová