Časopis ARS 35 (2002) 1-3

Mária ORIŠKOVÁ

New Grand Narratives in East-Central European Art History?
[Nové „veľké rozprávania“ v stredoeurópskych dejinách umenia?]

(Resumé)

Štúdia (referát prednesený na XXXV. kongrese AICA v Záhrebe, 2001) sa zapodieva vzťahom disciplíny dejín umenia a inštitúcie múzea, ktoré sa podieľajú na inštitucionalizácii umenia. Obe formy sa vzájomne podporujú, dopĺňajú a fungujú prostredníctvom celého radu praktík a mechanizmov, ako je napríklad usporadúvanie heterogénnych predmetov do skupín na základe štýlu, školy, obdobia či epochy. Otázkou je, či je vôbec možné utiecť pred touto (normatívnou) praxou, pred princípmi zoraďovania a klasifikácie, keďže tieto patria dlhodobo k najzákladnejším postupom v práci historika umenia a kurátora. Omnoho dôležitejšou je však otázka - či je niektoré usporiadanie, klasifikácia, prezentácia vedeckou, pravdivou alebo objektívnou, alebo sa jedná o konštrukciu, ktorá niekomu/niečomu slúži. V súvislosti s Preziosiho charakteristikou múzea ako "jedného z najmocnejších žánrov v rámci modernistických fikcií", sa štúdia zameriava na problém "adekvátnosti znázornenia" prostredníctvom dvoch výstav: výstavy "Dejiny slovenského výtvarného umenia - 20. storočie" v Slovenskej národnej galérii v Bratislave (2000) a stálej expozície umenia 19. a 20. storočia vo Veľtržnom paláci v Prahe (2000). Obe výstavy, usporiadané v najvýznamnejších muzeálnych inštitúciách bývalého Československa, sa po roku 1989 pokúsili "zrekonštruovať" svoju umeleckú minulosť. Prostredníctvom muzeálneho exponovania (s použitím klasických muzeálnych postupov ako je napríklad lineárny chronologický koncept, národné školy, štýly a pod.) došlo vytvoreniu "nových veľkých príbehov" a k legitimizácii toho, čo bolo v predchádzajúcom režime ilegitímne. Múzeum tak pomohlo utvoriť novú hierarchiu hodnôt a vyrozprávať v historickej dramaturgii nový príbeh umenia. Aj napriek tomu, že všetky genealogické spojitosti sa v novom historickom rozprávaní javia ako odôvodnené, nevyhnutné a doložiteľné, treba si položiť pochybovačnú otázku, či nie práve modernistické muzeálne technológie vytvárajú záruky objektívnosti a pravdivosti a udržujú tak mýtus "pravdivej", "adekvátnej reprezentácie".