Časopis ARS 35 (2002) 1-3
Udo KULTERMANN
Ein Unendliches in Bewegung – Museen für Zeitgenössische Kunst?[Nekonečné v pohybe – múzeá pre súčasné umenie?][Endless in Motion – Museums for the Contemporary Art?]
(Resumé)
Čím by dnes, v súčasnej spoločnosti, malo a chcelo byť múzeum umenia – kladie si hneď v úvodnej kapitole otázku Kultermannova štúdia. Prostredníctvom odvolávky na Goetheho, jeho charakteristiku múzea ako "ein Unendliches in Bewegung" autor evokuje duchovnú atmosféru obdobia rozkvetu inštitúcie múzea umenia. Cez poznanie dejín (múzea) snaží sa pochopiť jeho súčasnosť.
Kapitola Zbieranie a vystavovanie sústreďuje sa napríklad na reálnu skutočnosť pojmu "verejné múzeum". Prostredníctvom príkladov sociálneho či ekonomického vydeľovania v rámci kategórie publikum v minulosti i súčasnosti poukazuje na neudržateľnosť tejto kategórie.
Úlohu múzea ako prostredníka rôznych kultúrnych ideológií v minulosti i dnes všíma si na konkrétnych príkladoch tretia kapitola štúdie, Múzeum a moc. Ak vhodnou ilustráciou vzťahu múzea a moci bolo v minulosti hoci preoblečenie Denonovho Louvru za dekoráciu Napoleonovej svadby v roku 1810, či neskôr zneužitie etnografického múzea ako "osvieteneckého" prostriedku kolonizácie krajín tretieho sveta, v súčasnosti má tento vzťah oveľa rafinovanejšiu podobu. Na pozadí postrehu Craiga Owensa, podľa ktorého "ochrana kultúry je ideologickým alibi imperialistických úmyslov", stávajú sa priehľadnejšími záujmy niektorých mocnejších kultúr, ako aj ich investície napr. do súčasného umenia.
Nasledujúca kapitola sa venuje vzťahu architekta a kunsthistorika. Autor sa v nej, i prostredníctvom "historických" evokácií starších stavieb, napr. od von Klenzeho či Schinkela, sústreďuje na - v súčasnosti stále vyhranenejší - vzťah architektúry múzea umenia ( obálky) a umenia (obsahu), ktoré uchováva. Spolu s J. C. Taylorom je toho názoru, že je dnes stále " ťažšie rozhodnúť, či grandiózne paláce, postavené pre umenie, vznikli pre umenie ktoré obsahujú, alebo pre prestíž tých, ktorí za ne zaplatili". Stále výraznejšie je tiež zviditeľňovanie umenia (a mena) architektov (ako napr. James Stirling, Hans Hollein, Arata Isozaki či Frank O. Gehry), zatieňujúce umenie (a mená) umelcov. Má byť muzeálna architektúra pozadím, alebo popredím svojho obsahu? - kladie si autor otázku a prostredníctvom polemických citátov, dáva na ňu odpovedať niektorým súčasným umelcom.
Múzeum ako Platónova jaskyňa – Nové médiá je názov ďalšej kapitoly, ktorá sa, spochybňujúc realizovateľnosť Malrauxovej myšlienky Musée imaginaire (múzeum bez stien) ako púheho "múzea na papieri" (Edgar Wind), venuje hlavne hľadaniu adekvátnej (architektonickej) podoby múzea pre nové formy umenia, ako aj otázke prefiltrovávania súčasného umenia do múzeí umenia. Na ilustráciu tohto problému (akými selekčnými procesmi a cestami vstupuje súčasné umenie do "večnosti" prostredníctvom múzea) uvádza niekoľko historických príkladov (Musée du Luxembourg, slúžiace ako akási antichambre Louvru či Dornerov tzv. Three-Museum-Agreement, zabezpečujúci v polovici 20. storočia "historizujúci" prietok diel medzi trojicou najmocnejších newyorských múzeí – Metropolitným múzeom, MoMA a Whitney múzeom).
Záverečná, šiesta kapitola Čím by mohlo byť múzeum – Realistické perspektívy je potom autorovou úvahou, či dnes má vôbec zmysel izolovať, ohraničovať umenie múrmi múzea, navyše, keď tieto stále viac, hoci pod maskou dobročinnosti, reprezentujú ideológiu mocných privilegovaných menšín. Bodkou článku, "vystuženou" rozsiahlym citátom z Heideggera je konštatovanie, že redefinícia toho, čím by dnes malo byť múzeum umenia, tesne súvisí s redefiníciou samotného súčasného umenia. Podobne je otázka životnosti múzea umenia priamo úmerná otázke životnosti súčasného umenia.
Zost. Petra Hanáková