Časopis ARS 49 (2016) 1

Giorgio CASELLI

Veduta Bratislavy na Michelozzovom nádvorí v Palazzo Vecchio

(Resumé)

Súčasný vzhľad hlavného nádvoria Palazzo Vecchio predstavuje dekoratívne prevedenie realizované Giorgiom Vasarim z Arezza v roku 1565, z príležitosti sobáša Francesca, syna Cosima I. de’Medici a Eleonóry di Toledo, s Máriou Johanou (Giovannou d’Austria), sestrou cisára Maximiliána Habsburského. Vasariho výzdoba sa prekrýva s tou, ktorú v roku 1453 vytvoril Michelozzo Michelozzi, ktorý bol poverený štrukturálnym zásahom zameraným na vystuženie stĺpov Arnolfovho portálu, ale počas prác sa tento zásah zmenil na premenu stredovekého nádvoria architekta Arnolfa na renesančné. V strede každého rozpätia oblúku vnútorných priečelí portálov, podopieraných stĺpmi ozdobenými štukovými reliéfmi, sú zobrazené veduty štrnástich miest habsburskej ríše, orámované štukovými profilmi a pásmi s groteskami (grottesche). Na ploche klenieb rafinované grotesky ohraničujú rôzne namaľované medailóny. Až do 30-tych rokov 20. storočia boli reštaurátorské zásahy výzdoby Michelozzovho nádvoria veľmi zle zdokumentované. V roku 1812 bol zrealizovaný jeden veľmi dôležitý zásah, na základe projektu architekta Giuseppe del Rosso, v rámci celého radu architektonických prác, aj štrukturálneho charakteru, vyhotovených pre záchranu v prípadoch degradácie a pre prispôsobenie paláca Palazzo Vecchio jeho novým funkciám. Zreštaurovanie výzdoby nádvoria bolo prevedené podľa metód a vkusu daného obdobia, ktoré určite spôsobili relevantné zmeny na pôvodných freskách. Ďalšie reštaurátorské práce, ktorých dokumentácia sa nachádza v Historickom archíve Florencie (Archivio Storico del Comune di Firenze), sa uskutočnili v 20. storočí, v nasledovných obdobiach: - od roku 1935 do roku 1942; - v roku 1944 oprava vojnových škôd; - od 50-tych do 60-tych rokov 20. storočia; - v roku 1989 boli zreštaurované veduty Hallu, Kostnice a Viedenského Nového Mesta a klenby južného portálu a časti západného portálu; - v roku 1993 boli zreštaurované veduty Viedne, Innsbrucku a Ebersdorfu na tom istom portáli a časť východného portálu. V roku 2005 miestna správa pokračovala v reštaurátorských prácach, ktoré zostali pozastavené od roku 1993, čiže v roku 2007 sa ukončila prvá časť zreštaurovaním vlysu s freskami Salviatiho na prvom registri vnútorných fasád a stĺpov so štukovými reliéfmi. V roku 2012 sa ukončila druhá časť prác, zreštaurovaním západného a severného portálu v úsekoch, ktoré obsahujú veduty Passau, Klosterneuburgu, Grazu a Freiburgu. V rokoch 2013 až 2015 bola ukončená tretia časť reštauračných prác, ktorú v celej výške financovali Kuipo LTD a Co – Genten, zameraná na zreštaurovanie východného portálu, čo sa týkalo aj veduty Bratislavy. Veduta Bratislavy – Possonia Veduta Bratislavy, identifikovaná pomocou horného nápisu Possonia a dolného nápisu Posonium Hungariae civita (in qua Maximilianus coronatus fuit), tak ako všetky ostatné, bola prekrytá oválnym dekoratívnym prvkom umiestneným v strede lunety, ktorý aj v tomto prípade zobrazoval dielo, alebo čin dobrého panovania Cosima I. Tak ako celá vasarianská výzdoba, počas zásahu v r. 1812, ktorého projektantom bol architekt Giuseppe del Rosso, bolo aj zobrazenie veduty Bratislavy významne pozmenené. Premaľovanie uskutočnené pri tejto príležitosti podľa imitácie, odstránené až v 20. storočí, ukončilo záchranný zásah zrealizovaný postupmi 19. storočia, ktoré využívali empirické metódy, z hľadiska konzervovania a z estetického hľadiska neúčinné a často negatívne. Celkové čistenie plôch prostredníctvom odstránenia prachu a trenia striedkou chleba, často s oplachovaním na báze uhličitanu sodného, spolu s povrchovými nánosmi odstraňovalo aj čiastočky chromatickej vrstvy, ktoré sa oddelili alebo spulverizovali sulfatáciami alebo inými javmi degradácie. V podobných situáciách, aby sa vrátila čitateľnosť zobrazeniam, poznačeným abráziou a chýbajúcimi fragmentmi, ako tomu bolo určite v prípade Nádvoria, sa pristupovalo k skutočnému a pravému maliarskemu zásahu premaľovania zobrazení temperovými farbami. A to pomocou opätovnej interpretácie toho, čo ostalo viditeľné na pôvodnej maľbe a bolo považované za veľmi poškodené, aby naďalej zostalo viditeľným. Maliarska výzdoba Nádvoria, včítane danej veduty, bola takto premaľovaná. Veduta Bratislavy je jedna z mála, ktoré v 20. storočí neboli sňaté a prepravované na drevovláknitom podstavci. Postup sňatia bol uplatnený pri väčšine vedút z hľadiska prerušenia presúvania rozpustných solí po povrchu, ktoré kryštalizovali v maliarskej omietke a na chromatickej vrstve vyvolávali rozdrobovanie, čím spôsobili nezvratné poškodenia malieb. Sulfatačné javy zasiahli aj túto vedutu, ktorá pred práve dokončeným zreštaurovaním mala na sebe vrstvu degradačných látok, použitých v predchádzajúcich zásahoch, vytvorenú z produktov organickej aj chemickej povahy, určených na fixáciu a oživenie farieb, na ktorú pevne priľnuli objemné nánosy znečisťujúcich čiastočiek atmosféry. Vysoká pokračujúca degradácia celého povrchu maľby, okrem obmedzovania jej čitateľnosti, si vyžiadala aj použitie veľmi komplexných metód pre konzervačnú a estetickú záchranu diela. Veduta Bratislavy bola zreštaurovaná pomocou metód použitých aj pre ďalšie veduty in situ, po vyhodnotení výsledkov vedeckých analýz, uskutočnených pred zásahom. Vzhľadom na vážne estetické ohrozenie fresiek a absolútnu potrebu kompletne zachovať výtvarnú kompozíciu predmetu zásahu, sa k reštaurovaniu fresiek pristupovalo s najvyššou možnou opatrnosťou prostredníctvom tónovania farieb pre účely znižovania ich sýtosti v prípade abrázií farieb a získania opätovného spojenia chromatickej a maľbovej štruktúry vo vyplnených medzerách omietky použitím minerálnych pigmentov, farebne stlmených v amoniakálnom roztoku kazeínu. Reštaurovanie výtvarného diela, spájajúc jednotlivé časti kompozície, si vytýčilo za cieľ valorizáciu zobrazenia Bratislavy, ktorého pôvodné, výrazne ochudobnené časti, spolunažívajú s pravdepodobnými už historicky akceptovanými rekonštrukciami v harmonickom celku.