Journal ARS 46 (2013) 2
Arkadiusz WOJTYŁA
Facies dilecti sui Filij Iesu, faciei Iacobi similis. On the Sources of the Baroque Iconography of the Canons of the Holy Sepulchre in Poland[Facies dilecti sui Filij Iesu, faciei Iacobi similis. O prameňoch barokovej ikonografie Kanonikov Božieho hrobu v Poľsku]
(Summary)
Zbežný prehľad barokovej ikonografie rôznych krížových rádov (medzi inými krížovníkov s červenou hviezdou, alebo s červeným srdcom) ukazuje, že sa zakladala na typických motívoch kresťanského umenia ako sú sv. Kríž, jeho nálezcovia (sv. Helena, sv. Makarios) a ochrancovia (Konštantín Veľký, Heraclius, svätí rytieri). Avšak analýza písomných prameňov vytvorených týmito komunitami (legendy, historiografia, panegiryky) ukazujú, že tieto bežne rozšírené témy odrážali nielen ich zbožnosť, ale obsahovali aj významné politické narážky týkajúce sa ich postavenia v cirkevných a politických štruktúrach. Tento text je zameraný na charakteristiky tohto javu na základe vybraných príkladov barokovej ikonografie Kanonikov Božieho hrobu v Poľsku.
Podľa tradície sa toto zhromaždenie vyčlenilo z kapituly zriadenej pri Hrobe Pána v Jeruzaleme z podnetu Gotfryda de Bouillon hneď po dobytí Svätého mesta (1099) a čoskoro bolo jeho spravovateľom pretransformované na rád kanonikov podľa reguly sv. Augustína (1114). Medzi hlavné úlohy spoločenstva patrilo spravovanie liturgie v Bazilike Božieho hrobu – najvýznamnejšom kresťanskom kostole, v ktorom boli tiež korunovaní a pochovávaní králi novovzniknutého Jeruzalemského kráľovstva. Vďaka štedrej podpore donátorov vytvorili Kanonici Božieho hrobu sieť rádových domov zameraných predovšetkým na nemocničnú a pastoračnú pomoc, a to ako vo Svätej zemi, tak aj v Európe. Bohužiaľ v Palestíne museli zdieľať osud Jeruzalemského kráľovstva a križovníkov. Po dobytí Jeruzalema Saladínom (1187) bolo sídlo komunity prenesené do Akky (1291), a po jej páde do Perugie v Taliansku. V Európe ich centralizovaná štruktúra začala podliehať decentralizácii. Okrem talianskeho strediska zohrávalo čoraz dôležitejšiu úlohu v stredovýchodnej časti kontinentu prepošstvo v Miechówe v Poľsku, založené už v roku 1163 kniežaťom Jaksęm z rodu Gryfitów po jeho návrate z púte do Jeruzalema. Podľa tradície bol prvý chrám poľských Kanonikov Božieho hrobu postavený na zemi privezenej priamo z Božieho hrobu a mal podobu rotundy Anastasis. Časom pri nej vznikla kópia Svätého hrobu v Jeruzaleme. Z týchto dôvodov – najmä po páde kráľovstva križiakov – bola púť do Miechówa považovaná za rovnocennú s púťou jeruzalemskou.
Aj napriek význačnej pozícii a veľkej minulosti Kanonikov Božieho hrobu presunuli títo v novoveku svoje počiatky až do dôb apoštolských uznajúc za svojho zakladateľa sv. Jakuba menšieho, prvého patriarchu Jeruzalema, a jeho nástupcov za členov svojho spoločenstva. Nositeľom týchto ideí bolo rádové písomníctvo, najmä životy svätých rádu spísané členom spoločenstva, otcom Floriánom Buydeckim, a publikované v Krakove v roku 1743.
Zdá sa, že uvedené dielo možno chápať ako kľúč k interpretácii barokovej ikonografie spoločenstva. Jeho obsah sa môže zdať dnešnému publiku dosť zvláštny, pretože obsahuje životy svätých, uznaných za členov spoločenstva, ktorí však žili veľmi dávno pred skutočným dátumom jeho založenia. Vo svetle Buydeckého Životov mala byť iniciátorkou vzniku rádu Kanonikov Božieho hrobu sama Matka Božia. Tá krvou z boku Ježiša Krista sňatého z kríža označila odev sv. Jakuba menšieho symbolom dvojramenného kríža a ustanovila ho tak strážcom Božieho hrobu i šíriteľom mystéria jeho pašií. Dôvodom pre výber tohto učeníka bola jeho nezvyčajná podobnosť so Spasiteľom – tak duchovná, ako aj fyzická, ale aj jeho neotrasiteľná viera v Zmŕtvychvstanie Pána posvätená naviac prísnym pôstom držaným od Poslednej večere pod prísahou až do dňa Vzkriesenia. Zmŕtvychvstalý Ježiš ocenil jeho vernosť a priniesol Jakubovi bochník chleba. Apoštolmi bol zvolený za biskupa v Jeruzaleme a ako taký ustanovil rád Kanonikov Božieho hrobu, pričom spolu s nimi býva pri mieste konania Poslednej večere. Tu ako prvý po Kristovi spravoval liturgiu, ktorej sa účastnil tiež sv. Štefan.
Rovnako aj Jakubov nástupca na biskupskom poste v Jeruzaleme, Simeon, bol členom rádu. Naviac to údajne práve on spracoval regule rádu na základe apoštolských spisov, čiže tie, ktoré mal neskôr redigovať sv. Augustín, skutočný zákonodarca Kanonikov Božieho hrobu. Prestíž rádu zvýšili prirodzene aj objavitelia kríža: sv. Makarios, sv. Helena i sv. Cyriak. Vo svetle legiend spoločenstva matka Konštantína Veľkého po nájdení sv. Kríža prijala habit ženskej línie rádu – Kanoničiek Božieho hrobu. Hoci Buydeckého Životy obsahujú predovšetkým životopisy svätých ranokresťanského a byzantského obdobia, predsa len bola do nich zaradená biografia pápeža Urbana IV., ktorý posilnil postavenie Kanonikov Božieho hrobu množstvom výsad.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že Buydeckého práca nemá výlučne hagiografický charakter. Vyjadrené v nej boli tiež tézy, venované pozícii rádu v katolíckom svete. Prvá z nich informovala o vzniku rádu pri najstaršej kresťanskej svätyni. Druhá o tom, že každý jeruzalemský biskup bol jeho členom. Tretia zas o pôvode habitu Kanonikov Božieho hrobu, odvodeného od odevu sv. Jakuba menšieho. Čítanie Životov umožnilo ikonograficky identifikovať mnohé zobrazenia svätých vo vybraných rádových chrámoch (v Miechówe, Leżajsku, Przeworsku, Chełme nad Rabou a v Górzne), rovnako ako aj dovolilo odčítať ikonologickú vrstvu ich programov. Zdá sa, že predstavenia svätých patriarchov Jeruzalema mohli byť jedným z argumentov v dobe ranonovovekého konfliktu poľských Kanonikov Božieho hrobu s nadriadenými ustanovenými im z vonku (predovšetkým poľskí biskupi a kanonici katedrálnych kapitul). Možnože týmto spôsobom spoločenstvo chcelo komunikovať ideu, že v jeho čele stávali biskupi najvýznamnejšej kresťanskej svätyne, a že rád má viesť generálny prior vybraný z ich vlastných radov.
Preklad z poľštiny K. Chmelinová