Journal ARS 44 (2011) 2
I.Liesbet KUSTERS – Emma SIDGWICK
A Motif and Its Basal Layer. The Haemorrhoissa (Mark 5.24-34) and the Interplay of Iconological and Anthropological Research[Motív a jeho východisko. Žena s krvotokom (Marek 5.24-34) a súhra ikonologického a antropologického výskumu]
(Summary)
Antropologický obrat, ktorý sa počas posledných rokov udial v rámci dejín umenia, priniesol viacero výsledkov. Nielen že sa obrazy začali chápať v súvislostiach ich rolí v (rituálnej) praxi a skúsenosti, vyskytli sa aj pokusy vymazať kánonické hranice medzi „vysokým“ a „nízkym“ umením, objavila sa nová ikonologická senzitivita (Baert 2000; 2004; 2006; 2007 – 2008), a napokon aj logický záver, že o „Obraze“ už nie je možné hovoriť. „Obraz“ začal byť vnímaný ako antropologický fenomén; oslobodil sa z jednostranného umeleckohistorického kontextu, v ktorom bol chápaný ako abstraktný „umelecký objekt“, izolovaný na stene múzea. Presadil sa omnoho otvorenejší, Warburgom inšpirovaný koncept.
Vyššie zmienené skutočnosti majú základ v opätovnom zaradení obrazu do triadického vzťahu. „Obraz“ nie je nemennou, nezávislou entitou, ale vzniká v korelácii médium – obraz – telo (Belting 2001). Tento vzťah je antropologicky variabilný, uvoľňuje „status“ „Obrazu“ z dopredu daného hodnotového rebríčka. Dôležitý je tu posun dôrazu: kľúčovým prvkom už nie je „Obraz“, ale divák ako vtelená bytosť. Výraznú paralelu možno vidieť napríklad s historicko-antropologickým konceptom tela ako média a média, v ktorom je obraz inkarnovaný. Predmetný posun dôrazu tiež odopiera divákovi akúkoľvek ilúziu moci nad situáciou; on/ona je pohltený/á obrazmi (Didi-Huberman 1990; 1992). Ak túto myšlienkovú líniu rozvedieme ďalej, triadický vzťah, v ktorom sa obrazy nachádzajú, je performatívny, „určujúci realitu“; prispieva k „Welterweiterung“ (Wulf and Zirfas 2005). Tieto korekcie sa, stručne povedané, vzťahujú k obrazu ako antropologicky danému. Presnejšie k otázke, v akej miere je obraz „kultureller Figuration“. A v súvislosti s touto otázkou aj k miestu, kde obraz vzniká, a to neustále: teda k ľudskému telu ako „Ort der Bilder“, k miestu, kde sa uchovávajú vnútorné obrazy a kde sa vonkajšie obrazy inkarnujú.
Štúdia ponúka konkrétny príklad toho, ako možno opísaný synergický efekt aplikovať na motív Ženy s krvotokom, prítomný v textoch a obrazoch už od ranokresťanského obdobia. Aké výsledky môže táto metodologická súhra priniesť? S vedomím priepustnosti hraníc sa štúdia najprv sústreďuje na ikonologické a antropologické čítania a až potom hľadá ich vzájomné prepojenia.
Preklad z angličtiny M. Hrdina