Journal ARS 44 (2011) 1
Géza HAJÓS
Max Dvořák und die Heimatschutzbewegung [Max Dvořák a hnutie Heimatschutz] [Max Dvořák and the Heimatschutz Movement]
(Summary)
V tomto článku – pri príležitosti 90. výročia smrti veľkého viedenského historika umenia českého pôvodu Maxa Dvořáka – sa jedná o jeho postavení medzi pamiatkovou starostlivosťou a hnutím Heimatschutz (Ochrana domova), o tému, ktorá bola dosiaľ v bádaní braná do úvahy len veľmi málo. Hans H. Aurenhammer a Sandro Scarrocchia vyzdvihli v tejto súvislosti Dvořákove vizionárske ocenenie moderny. Heimatschutz bol ale od neskorého 19. storočia mocným hnutím v nemecky hovoriacich krajinách Európy, ktoré na jednej strane znamenalo pokrokové ponímanie pamiatkovej ochrany, ochrany krajiny a prírody, na druhej strane ale bolo po 1. svetovej vojne stále viac zneužívané národno-socialistickou ideológiou.
Oceňovanie Dvořákových pamiatkarských zásluh medzi jeho smrťou v roku 1921 a stým výročím jeho narodenia v roku 1974 sotva alebo vôbec nebralo do úvahy jeho zviazanosť s hnutím Heimatschutz (Karl Maria Swoboda, Walter Frodl); jedinou výnimkou bol Hans Sedlmayr, ktorý sa vo výzve na záchranu mestskej panorámy Salzburgu v roku 1965 veľmi intenzívne odvolával na Dvořákov pojem domova.
Max Dvořák sa na viacerých úrovniach zaoberal teóriou pamiatkovej starostlivosti, ako dokladajú jeho početné spisy. Po smrti svojho predchodcu Aloisa Riegla v roku 1905 mal na Viedenskej univerzite (v roku 1906 a 1910) dve dosiaľ neuverejnené prednášky o pamiatkovej starostlivosti, ktoré ukazujú jeho umeleckohistorický prístup k tejto téme. Jeho metodickým cieľom bolo ukázať cestu umeleckého citu pre architektonické celky minulosti (dnes by sme povedali „pamiatkové súbory“) od antiky a predovšetkým od 16. – 17. storočia. Nepojednával už pamiatky ako izolované predmety, ale v ich spojení s okolím. V tejto súvislosti neznamenalo pre neho stavebné dielo hodné ochrany bez jeho okolia, bez jeho spojenia s prírodou a krajinou žiadnu riadnu tému pamiatkovej starostlivosti. Kritizoval Riegla, ktorý podľa jeho názoru redukoval modernú pamiatkovú starostlivosť na citový zmysel pre časovo definovanú „hodnotu staroby“, zatiaľ čo on chcel vidieť v rozsiahlom priestornom pojme „domova“ historické poznatky a národnú hrdosť ako rovnocenné komponenty voči starobe.
Dvořák zažíval obdobie svojho najväčšieho profesionálneho lesku medzi rokmi 1909 a 1914, keď bol protektorom pamiatkovej starostlivosti následník trónu arcivojvoda Franz Ferdinand. Tento sa vehementne angažoval za princípy modernej pamiatkovej starostlivosti, miešal sa do najdetailnejších otázok „c. k. Centrálnej komisie“ a absolútne rešpektoval Dvořákovu osobnosť. Ako vyplýva z výskumov Theodora Brücklera, Dvořák musel predložiť text Katechizmu pamiatkovej starostlivosti Franzovi Ferdinandovi už v roku 1913. Ten ho pokladal za absolútne dobrý a súhlasil s jeho rozšírením vo všetkých korunných zemiach. Dielo ale mohlo vyjsť až v roku 1916 a malo po 1. svetovej vojne enormný účinok na široké sociálne vrstvy.
Katechizmus bol spisom, v ktorom hral pojem „domova“ centrálu úlohu. Tento komplexný a rozporný jav „antimodernej moderny“ sa asi od roku 1870, teda v čase najintenzívnejšej industrializácie, kedy sa meštianstva v priebehu rapídnych zmien historických miest a krajiny zmocnil veľký strach, stával stále aktuálnejší. V monarchii sa najprv korunný princ Rudolf ešte v zmysle liberalizmu a potom Franz Ferdinand v zmysle konzervatívneho katolicizmu snažili vytvoriť pre mnohonárodnostný štát napriek rozličným domovom jednotný Habsburský domov, ktorý sa mal prejavovať nielen pojmom vládnuceho domu, ale aj jednotnou územnou kultúrnou spolupatričnosťou. Pravdepodobne bola táto snaha dôležitým dôvodom nadšenia následníka trónu pre „modernú“ – nie už nacionálnu – pamiatkovú starostlivosť.
Dvořákov pojem domova sa nezakladal len na umeleckohistorickej genéze umeleckého citu pre pamiatkové súbory, ale aj na teoretických výdobytkoch nemeckého hnutia Heimatschutz, kde už v neskorom 19. storočí boli položené dôležité základné kamene pre „zasnúbenie“ pamiatkovej starostlivosti, ochrany krajiny a prírody, ktoré zostali platné dodnes. Tieto ale boli v prvom rade predchnuté myšlienkou záchrany znetvoreného „nemeckého“ domova, ktorá potom viedla k zneužitiu národnými socialistami. V tom spočíva „triumf“ a „tragédia“ Dvořákovho odkazu.
Preklad z nemčiny J. Bakoš