Journal ARS 40 (2007) 1

Margaret DIKOVITSKAYA

Of Objects and Subjects of Visual Culture Studies
[O objektoch a subjektoch štúdií vizuálnej kultúry]

(Summary)

V priebehu deväťdesiatych rokov sa objavil veľký počet úvodov a antológií o vizuálnej kultúre, ktoré ponúkli množstvo rozličných koncepčných perspektív. Tieto publikácie hľadali odpoveď na otázku, ako zosúladiť rozdielne teoretické pozície a vybudovať spoločnú základňu pre prácu s vizuálnom. Kým akademický svet na stránkach odborných časopisov a v rámci odborných organizácií búrlivo diskutuje o správnom postupe, v severnej Amerike, Európe a Austrálii sú otvárané obsažné fakultné a celouniverzitné programy vizuálnych štúdií.

Ako súčasť výskumu, ktorého výsledkom sa stala moja kniha Vizuálna kultúra: Štúdia vizuálna po kultúrnom zlome (Visual Culture: The Study of the Visual after the Cultural Turn. Cambridge (Mass.) – London 2005, 2006), som viedla interview s 33 osobnosťami. Zamerala som sa na amerických univerzitných profesorov, medzi ktorými bolo aj mnoho tých, ktorí odpovedali na dnes neslávne známy Dotazník k vizuálnej kultúre (Questionnaire on Visual Culture. In: October, 77, Summer 1996, s. 25-70). Cieľom bolo získať rad postojov k teoretickým a pedagogickým problémom a predstaviť historický prehľad štúdií vizuálnej kultúry s previazaním na súčasnú polemiku o zdrojoch a smerovaniach odboru.

Pre teoretikov a praktikov v odbore neznamenajú vizuálna kultúra a vizuálne štúdie jedno a to isté. Michael Ann Holly uvažuje o vizuálnych štúdiách ako o hybridnom pojme, ktorý opisuje stav prepájania umeleckých diel so súčasnou teóriou, importovanou z iných disciplín, predovšetkým zo semiotiky a feminizmu. Ako historička, zaujímajúca sa o intelektuálny aspekt dejín umenia, upriamila svoju pozornosť na otázku, ako sa americká historiografia umenia menila na empirickú disciplínu, prednostne zameranú na fakty, ktorá uviazla v období studenej vojny. Koncom osemdesiatych rokov otriasol týmito zaužívanými procedúrami a protokolmi odboru prílev toho, čo sa sústredilo pod všadeprítomným pojmom „teória". Holly je presvedčená, že otázky vznesené na základe reflexie teoretických perspektív dokážu dať nové odpovede na problémy starého umenia. Vizuálne štúdiá, štúdium reprezentácie, venujú pozornosť obrazu, ale využívajú teórie pochádzajúce z iných odborov humanitných vied.

Pre Jamesa Herberta zahŕňa pojem vizuálna kultúra „všetky ľudské produkty so zreteľným vizuálnym aspektom", kým vizuálne štúdiá predstavujú názov akademickej disciplíny, objektom záujmu ktorej je vizuálna kultúra. Vizuálne štúdiá demokratizujú spoločenstvo vizuálnych artefaktov. Nespochybňujúc dôležitosť umeleckých predmetov pripisujú ostatným artefaktom – z celého sveta – estetickú a ideovú komplexnosť. Vizuálne štúdiá kladú samé seba niekde medzi dejiny umenia, využívajúce dôkazy spoločenskej praxe na vysvetlenie umeleckého diela, a antropológiu, považujúcu materiálne artefakty za dôkazy takejto praxe. Podľa Herberta vizuálne štúdiá neuzatvárajú otázku potenciálnej autonómie umeleckého predmetu, ale ju prostredníctvom skúmania nepretržitého a plodného napätia medzi dvomi základnými konceptmi – spoločenskej „existencie" a materiálneho „umenia" – naopak nechávajú stále otvorenú.

W. J. T. Mitchell opisuje vizuálnu kultúru ako analogickú lingvistike: prvá má ten istý vzťah k dielam vizuálnych umení ako má druhá k literatúre. Vizuálne umenie je iba jednou z oblastí vizuálnej kultúry. Analytické zameranie vizuálnej kultúry sa odvracia od videného smerom k procesu videnia. Mitchell si namiesto názvu „Vizuálne štúdiá" vybral pre svoj kurz na Chicagskej univerzite názov „Vizuálna kultúra" z dôvodu záujmu o konštruované aspekty videnia. Jednou z hlavných otázok, na ktoré jeho kurz hľadá odpoveď, je: Čo sa vlastne jednotlivec učí, keď sa učí vidieť? Podľa Mitchella je objavenie sa konceptu vizuálnej kultúry výzvou tradičným predstavám čítania a gramotnosti. Literárny text sa skladá z viditeľných znakov, abeceda a spôsob zápisu sa tak stáva osobitným problémom a bádateľ musí vnímať a analyzovať písaný text ako systém obrazov. Za touto grafickou úrovňou sa v literatúre rozprestiera oblasť virtuálnej vizuality, zahrnutej v texte, ktorý obsahuje obrazy, zápisky a zobrazenia priestoru. Vizuálna kultúra sa tiež vzťahuje k svetu vnútornej vizualizácie, obrátenému k obrazotvornosti, pamäti a fantázii. Štúdium vizuálnej kultúry umožňuje zohľadniť všetky tieto aspekty: je možné začať vnímať a skutočne skúmať proces vizualizácie literárnych textov.

Nicholas Mirzoeff trvá na tom, že vizuálna kultúra je „niečo iné než len dejiny umenia s malou prímesou teórie." Podľa jeho názoru je vizuálna kultúra rozhraním medzi všetkými disciplínami zaoberajúcimi sa vizualitou súčasnej kultúry. Zameriava sa na analýzu vizuálnych javov, v rámci ktorých sa konzument pri hľadaní zábavy a informácií stretáva s vizuálnymi technológiami, siahajúcimi od maliarstva až k internetu. Vizuálna kultúra sa dnes nevyhnutne potrebuje ustanoviť ako kritické štúdium genealógie a postavenia globálnej kultúry vizuality. Globalizácia a jej rozličné formy – globálne televízne kanály a programy, globálne vizuálne káblové alebo satelitné infraštruktúry a World Wide Web – sú jedným z kľúčových komponentov vizuálnej kultúry. Keďže tieto nedávne inovácie prekračujú odborné hranice tradičných akademických kurzov, presadil sa post-disciplinárny útvar s názvom vizuálna kultúra: „Skôr než pojem vizualizácia, uprednostňujem dnes používanie pojmu vizualita, a to v zmysle vizuálneho v rámci presahu medzi reprezentáciou a kultúrnou mocou. Pri uvažovaní o vizualite vystupuje na povrch prebiehajúci proces kolapsu médií do seba navzájom, proces ich konvergencie – predovšetkým v digitálnej sfére – a tak už viac nie je zmysluplné organizovať štúdium vizuality podľa druhu média." Prednostným záujmom Davida N. Rodowicka je kriticko-teoretické štúdium rozdielnych vizuálnych a artikulačných režimov. Argumentuje, že predstava vizuálnej kultúry nie je daná výlučne kultúre dvadsiateho storočia, ale že je potrebné ju aplikovať historicky. Rodowick založil svoj koncept vizuálnej kultúry na interpretácii teórie Michela Foucaulta z pera Gillesa Deleuzea, v ktorej je „história" chápaná ako prechod medzi rozdielnymi audiovizuálnymi režimami. Tieto režimy sú epistemologickými módmi, v ktorých moc a vzdelanie sú prekrývajúcimi sa stratégiami vizualizácie a expresie.

Bolo by možné dospieť k záveru, že niektorí bádatelia používajú pojem „vizuálne štúdiá" za účelom označenia nových teoretických prístupov v historiografii umenia; niektorí chcú rozšíriť oblasť odborného záujmu štúdií o umení o artefakty zo všetkých historických období a zo všetkých kultúr; iní zdôrazňujú vývin procesu videnia naprieč epochami; zatiaľ čo ďalší uvažujú o kategórii vizuálneho aj v súvislosti s netradičnými médiami – vizuálne kultúry nielen televízie a digitálnych médií, ale aj vedy, medicíny a práva. Ktoré sú niektoré nesporné vlastnosti nového odboru? Štúdiá vizuálnej kultúry zastrešujú širšie pole skúmania prostredníctvom prijatia populárnych médií, filmu a fotografie, ktoré nespadajú ani do najvoľnejších hraníc dejín umenia. Súčasne sú vizuálne štúdiá metodologicky vymedzené užšie než dejiny umenia, pretože využívajú kritický rámec – sadu predpokladov pomocou ktorých je objekt štúdia posudzovaný. Metodológiu vizuálnych štúdií možno nazvať interdisciplinárnou do tej miery, pokiaľ si neosvojuje zjednodušené komparatívne štúdium, v ktorom by sa rozdiely medzi žánrami umeleckej produkcie stierali. Študenti vizuálnej kultúry môžu aplikovať na umelecké dielo metodológiu zo sféry literárnej kritiky, zároveň však venujú pozornosť ich vzájomnému rozporu.

Preklad M. Hrdina