Journal ARS 41 (2008) 2

Nada BEROŠ

Balkan Bacteria
[Balkánske baktérie]

(Summary)

Táto štúdia bola prednesená 28. novembra 2000 na MIT (Massachusetts Institute of Technology), Cambridge, School of Architecture and Planning, Architects Lecture Series, pod názvom „Balkánsky vírus: roky zjedené kobylkami“.

Štúdia sa zaoberá posledným desaťročím 20. storočia na Balkáne. Poukázaním na kľúčové postavy súčasnej umeleckej scény sa snaží analyzovať zmeny v súčasnom umeleckom svete v kontexte tranzitných spoločností, ako je Chorvátsko, Srbsko, Kosovo, Slovinsko a Bosna a Hercegovina. Interpretáciou diel približne tridsiatich umelcov sa autorka nesnaží poskytnúť prehľad chronologického sledu udalostí a vystúpení, ale skôr identifikovať odlišnosti a špecifiká umeleckej scény počas búrlivej dekády (1990 – 2000). Nie je prekvapujúce, že najtypickejšími a najčastejšími témami umelcov na Balkáne v 90. rokoch boli budovanie a prebudovávanie identity, telo, domov a história.

Do akej miery bolo umenie posledného desaťročia 20. storočia svedkom konca ideológií? Mali regionálne rozdiely v celkovej globalizácii nejaký význam? Tieto a mnohé iné otázky nastoľuje predkladaná štúdia.

Deväťdesiate roky na Balkáne boli bohatým zdrojom hlavných titulkov televízneho spravodajstva a novín na celom svete. Pravdou tiež je, že hrozba „balkánskeho sudu s pušným prachom“ sa tiahla celým 20. storočím, konkrétne od prvej svetovej vojny, ktorá sa symbolicky začala v Sarajeve zavraždením arcivojvodu Ferdinanda, po abdikáciu Slobodana Miloševića, posledného diktátora v tomto regióne, v októbri 2000. Všetci však pripúšťajú, že vojnové konflikty, krutosti a etnické čistky, ktorých sme tu boli svedkom v 90. rokoch minulého storočia, nemajú v susedných krajinách, t. j. v bývalom východnom bloku, obdobu.

Je to skutočne tak, že územie predurčuje osud a geografia sa stáva históriou, alebo existujú aj iné faktory, ktoré rozhodli o udalostiach na Balkáne v 90. rokoch? Najvplyvnejší teoretik z územia bývalej Juhoslávie, Slavoj Žižek, žijúci v Ľubľane, prenikavo a veľmi kriticky pranieruje náš pocit, že Balkán sa začína až juhovýchodne od nás. Takže „Srbi sa považujú za baštu západnej civilizácie proti albánskemu a islamskému terorizmu, Chorvátsko sa považuje za baštu západnej civilizácie proti ortodoxnému východu a my, Slovinci, sa považujeme za skutočnú strednú Európu, ktorej sa vojna medzi Srbmi a Chorvátmi vlastne netýka. Rakúšania nás považujú za národ z druhej strany pohoria Karavanke, Balkán, kde vládne primitívny slovanský chaos.“ „Myslel som si,“ vraví Žižek, „že tento názor sa končí niekde v južnom Rakúsku, ale zdá sa, že je oveľa rozšírenejší. Z pohľadu Nemcov je Rakúsko, ktoré bolo kedysi stredoeurópskou ríšou, obklopené balkánskymi baktériami. Pri istej príležitosti som dokonca počul niekoľkých ľudí v Hamburgu rozprávať o Bavorsku v rovnakom duchu, v akom je zvyčajne vnímaný Balkán, a o Bavoroch ako o primitívoch. Pre Francúzov je Nemecko na východe a istým spôsobom o ňom uvažujú ako o Balkáne. Pre konzervatívnych Angličanov, ktorí sú proti európskej integrácii, je celý kontinent semeniskom primitivizmu a Brusel je nový Istanbul. Ich motto znie: ‚Nová Európa znamená MegaBalkán‘.“

Niet pochýb, že „Balkán, kde vládne primitívny slovanský chaos“ sa stále posúva. Prezidentské voľby v USA v roku 2000 ukázali, že chorvátsky konceptuálny umelec Vlado Martek až tak nepreháňal, keď vytvoril mapu („USA-Balkán“, 1996), na ktorej názvy amerických miest nahradil menami východoeuróp¬skych avantgardných umelcov, čím neprepísal iba geografiu, ale aj históriu, a najmä kunsthistóriu.

Myšlienka „balkanizácie Európy“ však nie je nová. Jej duchovným otcom je Ljubomir Micić, najkontroverznejšia postava juhoslovanského avantgardného hnutia zo začiatku 20. rokov 20. storočia. Ljubomir Micić, spisovateľ, umelecký kritik, vydavateľ a editor bol vedúcou postavou avantgardného hnutia zenitizmus, pomenovaného podľa časopisu Zenit. Zenit bol medzinárodný časopis pre umenie a kultúru, ktorý Micić založil v Záhrebe v roku 1921. Prispievali do neho umelci ako Kazimir Malevič, El Lisickij, Vasilij Kandinskij, Walter Gropius a iní. Prvé dva roky časopis vychádzal v Záhrebe a po roku 1923 sa vydavateľstvo presťahovalo do Belehradu. V roku 1925 Micić uverejnil svoju anti-európsku báseň „L’Avion sans appareil“ (Lietadlo bez motora) a bol súdne stíhaný. Posledné, 43. číslo Zenitu vyšlo v decembri 1926 spolu s Micićovou Anti-Európou a bolo zakázané ako komunistická propaganda. S pomocou svojho priateľa, futuristického básnika Filippa Tommasa Marinettiho, Micić pricestoval v januári 1927 do Paríža, kde pokračoval vo svojej umeleckej kariére. Do Belehradu sa vrátil v roku 1936 a úplne sa stiahol z verejného života. Zomrel v roku 1971.

Zenit bol typický stredoeurópsky časopis o avantgardnom umení s vášnivými manifestmi o umení a jeho úlohe v spoločnosti, zaodetý v konštruktivistickej typografii. Vyzdvihovaním nadradenosti človeka z Balkánu (Micić ho nazval „barbarogénius“), oslobodeného od akéhokoľvek tradicionalizmu a sentimentality, chcel Micić rozšíriť morálne a kul¬túrne hodnoty zenitizmu na celú Európu, alebo, jeho vlastnými slovami, „balkanizovať Európu“.

Zaujímal sa predovšetkým o začlenenie národnej kultúry do medzinárodného kontextu a jeho ideológia barbarogénia bola silno prepojená s mytológiou modernej civilizácie – električky, lietadlá, telefóny, kinematografia atď.

Súčasný chorvátsky básnik a esejista Dražen Katunarić vo svojej eseji Návrat barbarogénia, ktorá vyšla v Záhrebe v roku 1995, tvrdí, že Micićova ideológia podnietila srbskú agresiu v krajinách bývalej Juhoslávie, a preto je nepriamo zodpovedná za ukrutnosti páchané v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine v 90. rokoch. Zaujímavé na tom je, že nejde o ojedinelé obvinenie avantgardných lídrov z poskytnutia predlohy totalitným koncepciám v politike. Absolutizmus avantgardných umeleckých smerov má určité podobnosti s totalitarizmom v politike.

Nielen liberálni, ale aj mnohí ľavicovo orientovaní intelektuáli považujú Balkán za oblasť, kde vládne šialenstvo a kde ožívajú staré traumy. Podľa Slavoja Žižeka ide o ďalší stereotyp, ktorý znova opakuje vieru, že rozdielne kultúry, ktoré spolu žili tisícky rokov, už nie sú schopné spolu komunikovať. Z bratstva sa stalo bratovraždenie. Otázke, ako je možné zmeniť týchto fanatických barbarov a nacionalistov na tolerantných a multikultúrnych Európanov, často uniká pointa, pretože politická analýza je nahrádzaná antropologicko-kultúrnymi záujmami. Žižek neprijíma západný názor na Balkán ako na špecifickú časť Európy, kde ľudia žijú v minulosti a sú zakorenení v mytológii – aj keď mytológia je vždy latentne prítomná – pretože teoreticky je to tak vo všetkých národoch. Podľa jeho názoru je príčinou krízy v Juhoslávii veľmi konkrétna politická dynamika.

Udalosti zo začiatku 90. rokov je možné v stručnosti opísať takto: v štátoch vytvorených po rozpade Juhoslávie aj naďalej vládli komunisti – vláda v Srbsku sa nezmenila vôbec, v Chorvátsku sa stará nomenklatúra jednoducho zmenila na novú stranu a v Slovinsku došlo k „historickému kompromisu“ medzi reformovanou komunistickou stranou a nacionalistami. Dejan Sretenović, umelecký kritik žijúci v Belehrade, ktorý analyzoval, čo sa vlastne stalo s komunizmom v bývalej Juhoslávii, tvrdí, že neexistovala žiadna radikálna ideologická demobilizácia a krajina sa pustila do politických a etnických konfliktov, ktorých výsledkom bol jej krvavý rozpad. „Pokiaľ ide o Federatívnu republiku Juhoslávia, nie je možné hovoriť o jednoduchej, chameleónskej premene komunistického populizmu na nacionalistický, o nahradení komunistického pána nacionalistickým (ako tvrdia mnohí analytici). Hovoriť sa tu dá skôr o ideologickom zmätku a ideologickom a sémantickom nadbytku, ktoré viedli k zvýšeniu sociálneho napätia a k prevratom.“

Treba zdôrazniť, že bývalý komunistický režim nebol anti-nacionalistický, práve naopak. Ako tvrdí Slavoj Žižek, extrémny nacionalizmus a komunizmus sú ideológie, ktoré spolu vždy dobre fungovali, a preto nikoho neprekvapí, že mnohí bývalí komunisti rozšírili rady extrémne nacionalistických hnutí. Vo väčšine krajín bývalého východného bloku je výsledkom tohto procesu autoritárska vláda spravujúca slabý štát, ale disponujúca silným systémom mocenskej kontroly. Tyrania a chaos sú prítomné tak v politickom, ako aj v hospodárskom živote, čo ešte zintenzívňuje pocit neistoty a strachu. Autoritárska mocenská štruktúra podporuje autoritársku mentalitu a väčšina si radšej zvolí vedenie lídra ako program danej politickej strany. Ak si majú vybrať medzi známym a neznámym, ľudia si vyberú to známe, čím sa kruh uzatvára. Neznáme je zvyčajne vnímané ako niečo temné a ťažko pochopiteľné a v tejto časti sveta zmizlo v temnote za posledných šesť rokov príliš veľa ľudí.

Neposúva sa však iba Balkán ako celok, ale aj nedávne vojnové konflikty v tejto oblasti. Keď som sa minulý október na jednej konferencii rozprávala so srbskými a albánskymi umelcami a kritikmi, ostala som zmätená, pretože som nechápala, o ktorej vojne vlastne hovoríme a kedy k nej došlo. Keďže chorvátština a srbčina sú veľmi podobné jazyky a umelci z Kosova boli ochotní hovoriť srbsky, nemali sme žiadny komunikačný problém a dokonca sme nezastávali ani odlišné politické postoje, jednoducho sme mali odlišné vnímanie času a priestoru. Počas rozhovoru som si všimla, že keď sme použili slovo vojna, všetci sme mali na mysli inú vojnu a iné časové zaradenie tých istých udalostí. Definícia vojny a jej umiestnenie v čase a priestore sa tak v tejto oblasti stáva veľmi problematické.

Nielen západ má problém pochopiť Balkán, to isté by sa dalo povedať aj o nás. Slovinská filozofka a mediálna umelkyňa Marina Gržinič tvrdí, že existuje určitý spôsob interpretácie východu, tejto zatiaľ stále ešte „neznámej“ oblasti. Z pohľadu marxizmu-leninizmu, technologická zaostalosť ponúkla mýtus veľkej bratskej komunity a úplnej sexuálnej slobody (ktorá bola kvôli svojej materialistickej podstate zbavená etiky a morálky, a tak schopná najhorších hriechov), alebo výlučne totalitný projekt realizácie východného despotizmu, v ktorom sa ustavične prelieva chudoba, utrpenie, hlien a krv. A presne tento posledný mýtus sa v súčasnosti ukazuje vo svojej najhroznejšej podobe, pretože sa presúva z oblasti symbolického do oblasti skutočného, pričom my všetci ešte stále túžime po tom, aby ostal iba západnou fantazmagóriou. Udalosti v bývalej Juhoslávii sú zhmotnením, vstupom skutočného do sveta symbolického. K tomu musíme ešte pridať masy utečencov, ilegálnych prisťahovalcov. Ešte reálnejšie obrysy to nadobudne, ak sa pozrieme na procesy integrácie (bývalé východoeurópske štáty prinútené byť policajným strážnym psom) a dezintegrácie (získanie správneho pasu) a v neposlednom rade na vojny besniace na Balkáne a v bývalom Sovietskom zväze. A práve tieto skutočnosti a zmeny na východe so sebou priniesli nový pohľad na Európu ako takú. Interpretácia východu zo strany západu je príkladom absencie komunikácie a prístupu „pozerať sa, ale nevidieť, počuť, ale nepočúvať“. Bol to presne tento prístup, ktorý pre¬trvával počas nedávnych udalostí, pri ktorých tisíce ľudí v bývalej Juhoslávii prišli o život a milióny boli nútené hľadať si nové útočisko. Hoci toto všetko sa deje v srdci Európy, tá istá Európa môže toto srdce zavrhnúť tým, že ho premenuje na „Balkán“.

Nikoho neprekvapí, že v oblasti, kde umierajúca politická elita v snahe udržať si moc podnecovala extrémny nacionalizmus a fanaticky vyhrabávala mýty z minulosti, porušujúc základné ľudské prá¬va, predovšetkým právo na život, je telo obzvlášť citlivou a významnou témou (Tanja Ostojić, Sanja Iveković, Tomislav Gotovac, Vlasta Delimar). Na nájdenie súvislosti medzi temnotou, ktorá obklopuje umelca, a neskrývanou agresívnosťou, brutalitou a dokonca (seba)deštrukciou najradikálnejších príkladov body art na „východe“ nie je potrebná veľká dávka predstavivosti.

Na Balkáne, kde boli tisícky ľudí nútené opustiť svoje domovy z dôvodu etnických čistiek, je strata domova a možnosť jeho opätovného vybudovania obzvlášť bolestivá. Marjetica Potrč v roku 2000 vybudovala v Ľubľane „Dom pre pocestných“ pre rodiny vojnových utečencov žijúce v hlavnom meste Slovinska. Prístrešok pozostáva z cínovej strechy na pilótach a jednej malej miestnosti na uloženie osobných vecí. Je vybudovaný podľa vzoru humanitárneho projektu OSN v Keni. Tieto dočasné príbytky boli odovzdané do užívania dočasnej sociálnej skupine. Utečenci si na príbytkoch urobili vlastné úpravy.

Môžeme súhlasiť so slovinskou filozofkou a video umelkyňou Marinou Gržinič, ktorá tvrdí: „Pre východ je typická jediná téma: história. Opätovné prisvojenie si histórie. Celá socialistická mašinéria sa sústreďovala na neutralizáciu vedľajších účinkov primeranej interpretácie jej reality a umeleckej tvorby, na utajenie, vymazanie alebo premenovanie histórie. V racionálnej rovine to bol zápas o vytvorenie a interpretáciu histórie východu, o opätovné privlastnenie si histórie socializmu východom, ale aj západom. To, s čím sa musíme v súčasnosti vyrovnať, je dekonštruovanie a opätovné vytvorenie tej istej histórie, teraz však už aj histórie obohatenej o myšlienky, obrazy a fakty, ktoré boli predtým nevyjadriteľné.“

Stopy odlišných ideológií sú ešte stále jasne viditeľné a vedú k permanentnej nestabilite, napätiu a konfliktom. S istotou sa dá povedať, že v juhovýchodnej Európe stále žijeme v predpolitických časoch, ďaleko od konca dejín a „melanchólie demokracie“.

Slavenka Drakulić, najznámejšia chorvátska spisovateľka v zahraničí, si vo svojej knihe esejí Ako sme prežili komunizmus a ešte sme sa aj smiali zo začiatku 90. rokov všíma detaily každodenného života a boja o prežitie, čím nepriamo ukazuje rozklad komunistickej „ríše“. Dúfajme, že zásoby smiechu sa ešte nevyčerpali, a že prežijeme aj éru postkomunizmu.

Preklad J. Jurečková