Journal ARS 42 (2009) 2

II.
Júlia PAPP

Angaben zum Lebenslauf und zur Tätigkeit des Kupferstechers Johann Blaschke (1770 – 1833)
[Príspevok k životu a dielu medirytca Johanna Blaschkeho (1770 – 1833)]
[A Contribution to the Life and Work of Burinist Johann Blaschke (1770 – 1833)]

(Summary)

Johann Blaschke sa narodil v Bratislave 12. decembra 1770 do rodiny dvorského hudobníka, ktorý neskôr presídlil do Viedne. Od 1. októbra 1787 začal študovať na viedenskej Akadémii a jeho meno nachádzame medzi študentmi rytectva v registroch školy až do roku 1794. Blaschke, ako to dokladá dokument vo Viedenskom mestskom archíve, uzavrel 19. decembra 1798 manželstvo s Elisabeth Burger. Jeho svedkom bol Ludwig Maillard, umelec, s ktorým spolupracoval na množstve knižných ilustrácií.

V roku 1797 viedenská spoločnosť financovala trojzväzkovú publikáciu, ktorá obsahovala 139 ilustrácií s krátkymi textami z Ovídiových Metamorfóz. V tom čase bol dvadsaťjedenročný Blaschke stále študentom viedenskej Akadémie. Vytvoril pre túto knihu, ktorá patrí k najdôležitejším príspevkom viedenského klasicistického medirytectva, osem rytín. Vydavateľ Ovídia vytvoril v roku 1793 ďalšiu knihu, Die Hauptgötter der Fabel (Hlavní bohovia bájí), ktorej ilustrácie vyzdvihovali témy z antiky a 3 z 24 rytín vytvoril Blaschke. Tieto rané objednávky získal mladý umelec pravdepodobne na základe svojich dobrých kontaktov na Akadémii. V roku 1797 vyšla vo Viedni ďalšia kniha zameraná na obdobie antiky s 15 ilustráciami od Blaschkeho. Publikácia Abbildungen der vorzüglichsten alten Statuen und Grouppen... (Vyobrazenia najvynikajúcejších starých sôch a súsoší...) bola vytvorená na základe albumu od Jean-Françoisa Perriera (1638), významného francúzskeho maliara a rytca. Pôvodná práca zohrala dôležitú rolu pre prehlbovanie kultu antiky v Európe počas 17. a 18. storočia.

Blaschke bol obľúbený aj u vydavateľov romantických románov. Dodal ilustrácie k dielam Josepha Aloisa Gleicha o stredoveku, ktoré sa spájali aj s kultom ruín raného romantizmu.

V roku 1797 Blaschke vyryl 3 z 12 ilustrácií, vytvorených podľa kresieb Ludwiga Maillarda, ako výzdoba dvojzväzkového notového zápisu klavírnej úpravy opery buffy od Petra von Wintera pod názvom Babylons Pyramiden (Pyramídy Babylonu).

Od roku 1797 začal viedenský vydavateľ Franz Anton Schräml vydávať diela Ch. M. Wielanda - reprinty okázalej publikácie z roku 1794 od G. J. Göschena z Lipska. Tá vyšla v niekoľkých nákladných štvrťkových zväzkoch (quarto volumes), ilustrovaných najznámejšími súdobými umelcami, zároveň však chcel zamedziť vzniku lacných napodobenín, a tak sám vydal lacnejšiu sériu Wielandových diel. Napriek Göschenovej snahe začal Schrämbl s vydávaním svojej vlastnej verzie 86 dielneho osminkového reprintu (octavo reprints) lipskej edície. Väčšinu rytín pre Schrämblovo vydanie vytvoril Blaschke.

V roku 1798 Blaschke získal ponuky aj zo zahraničia: na základe kresieb Ludwiga Maillarda robil ilustrácie pre Goetheho preklad Celliniho životopisu, ktorý v troch zväzkoch vydal J. Bauer z Braunschweigu. Jeho rytiny možno nájsť v niekoľkých dieloch šestnásťzväzkovej edície vydanej v sliezskej Vroclavi medzi rokmi 1801-1802, obsahujúcich práce nemeckého filozofa Christiana Garveho. Pracoval aj na rytinách pre diela Carla Gotffrieda Cramera, ktoré boli vydané v Offenbachu a Lipsku, ako aj pre knihu básní Sándora Kisfaludyho Himfy szerelmei. A kesergő szerelm (Himfyho lásky. Nešťastná láska) v Budíne. Blaschke ďalej pripravil rytiny pre dve knihy vydané v Lipsku, ako aj pre zväzok básní L. Kosegartena vydaný nakladateľstvom Voss v Berlíne.

V roku 1805 Viedenčan Anton Doll začal s vydávaním sérií pod názvom Taschenbuch für Freunde schöner vaterländischer Gegenden (Zápisník pre priateľov krásnych krajov vlasti). Obsahovala rozličné popisy rakúskych regiónov, bola ilustrovaná Blaschkeho medirytinami a bola produkovaná vydavateľskou firmou Antona Haykula, ktorý bol maďarského pôvodu. Žáner týchto sérií možno opísať pojmom v tom čase veľmi obľúbenej "malebnej cesty". Na prelome 18. a 19. storočia imaginárne obrazy krajín, prevládajúce v skorších storočiach, ustúpili novému konceptu scenérií, ktoré nielen vyjadrovali sentimentálne cítenie a panteizmus, ale aj istý druh lokálpatriotizmu a lojality k vlastnej krajine.

V rokoch 1806 a 1807 Blaschke opäť pracoval na zahraničných objednávkach: ilustroval vedeckú prácu Samuela Thomasa Soemmerringa Abbildungen der menschlichen Organe des Geschmackes und der Stimme (Vyobrazenia ľudských orgánov chuti a hlasu), vydanú vo Frankfurte v nakladateľstve Varentrapp a Wenner, s anatomickými rytinami, a robil tiež rytiny pre knihu legiend z pera maďarského vojaka a básnika Simona Kisfaludyho vydanú pod názvom Regék a magyar elő-időből v Budíne.

V roku 1807 zahájil Blaschke nový veľký projekt: vytvoril 76 portrétov pre dvadsaťzväzkovú sériu Oesterreichischer Plutarch (Rakúsky Plutarchos) od Josefa Hormayra, slobodného pána z Hortenburgu, historika z Tirolska a predstaviteľa rakúskeho "cisárskeho patriotizmu"; publikácia obsahovala životopisy slávnych osobností z celého cisárstva a bola vydaná u Antona Dolla medzi rokmi 1807 a 1814.

V rokoch 1810 a 1811 všetky ilustrácie pre zobrané spisy Schillera, vydané v 26 zväzkoch u Antona Dolla, rytecky pripravil Blaschke. V rovnakom čase začali Doll a Blaschke najväčší projekt svojej spolupráce, a to reprint vydania Wielandových diel v 63 zväzkoch. Blaschke a Joseph von Hormayr spolu dobre vychádzali, a to by mohlo vysvetľovať ďalšie Hormayrove objednávky: Blaschkeho medirytinové portréty, historické scény a krajiny pre almanach rakúskych bádateľov Taschenbuch für die vaterländische Geschichte (Zápisník pre históriu vlasti), ktorý vychádzal v štyroch zväzkoch medzi rokmi 1811 a 1814. Anton Doll pokračoval v popularizácii zaujímavých krajinných obrazov a prírodných scén z rakúskeho cisárstva; v rokoch 1812 až 1818 vydal šesťzväzkové dielo Mahlerisches Taschenbuch... (Maliarsky zápisník...), kde mal Blaschke 14 ilustrácií. Obrazy rímskeho kolosea v Medlingu a rytiny zobrazujúce starobylé pamiatky Sliezska sú dokladom rastúceho záujmu o archeológiu. Na druhej strane, pohľady na Bratislavu, Petrohrad, Karlove Vary alebo Karpaty naznačujú vzostup patriotizmu. V rokoch 1816 a 1817 vydal Anton Doll novú edíciu zobraných spisov Friedricha Schillera, zdobenú opäť Blaschkeho ilustráciami.

Od roku 1821 sa Blaschkeho ilustrácie objavujú medzi dielami najrenomovanejších viedenských aj zahraničných medirytcov. Medzi rokmi 1821 a 1828 Carl Haas vydával reprodukcie najslávnejších diel zo zbierok Kaiserliche-königliche Bilder-Gallerie im Belvedere zu Wien, v exkluzívnej štvorzväzkovej edícii v nemčine a francúzštine, ktorou nadviazal na tradíciu albumov zo 17. a 18. storočia, s úmyslom prezentovať diela slávnych umelcov a zbierok. V rokoch 1820 až 1826 Blaschke pravidelne pracoval na uhorských publikáciách. Vytvoril niekoľko rytín zobrazujúcich historické scény, portréty historických osobností, ako aj reprodukcie umeleckých diel pre uhorské almanachy ako napríklad Zsebkönyv (Almanach) a Hébe Sámuela Igaza, či Aurora Károly Kisfaludyho. Almanachová literatúra bola v tom čase v Uhorsku novinkou, oneskorenou za svojimi nemeckými pendantmi, čo si vydavatelia almanachov plne uvedomovali. Trh si tiež vyžadoval, aby bol tento nový žáner esteticky ľúbivejší než skoršie kalendáre. Napríklad Zsebkönyv Sámuela Igaza obsahovala Blaschkeho rytinu, náležiacu k dlhšej štúdii v almanachu a predstavujúcu portrét Mateja Korvína vytvorený podľa originálu vo viedenskej Ambrasovej zbierke.

Podľa mojich doterajších výskumov Johann Blaschke vytvoril temer tisíc medirytín, ktoré boli publikované približne päťdesiatimi rozličnými viedenskými a zahraničnými vydavateľmi, hoci staršie maďarské štúdie poznali iba 162 diel. Blaschke si pravdepodobne našiel miesto v novom type vydavateľského trhu, ktorý sa stával nezávislý od feudálnych patrónov a snažil sa uspokojovať potreby nastupujúcej zámožnejšej strednej vrstvy začiatku 19. storočia. Z pohľadu širšej perspektívy Blaschkeho akceptoval tak umelecký svet, ako aj verejnosť Rakúska a Uhorska.

Pri skúmaní Blaschkeho objednávok na prelome 18. a 19. storočia možno sledovať zmeny v náhľadoch a voľbe žánru, ktoré sa odohrávali na viedenskom vydavateľskom trhu. Do popredia sa postupne dostali knihy, popularizujúce súdobú literatúru spolu s edíciami, predstavujúcimi antickú literatúru, mytológiu, umenie a históriu. Popri skorších almanachoch, ktoré sa primárne zameriavali na hospodárske a meteorologické témy, zaujímali postupne svoje miesto literárne almanachy. Poviedky, básne a cestopisy, ktoré sa v nich uverejňovali ako miscellanea, a veľmi atraktívne väzby vo veľkosti dlane, ozdobené niekedy zrkadielkami alebo ručne maľovanými miniatúrami, boli určené hlavne pre ženské publikum z meštianskych rodín. Rovnakú tendenciu ukazuje vzrastajúci počet ilustrácií; v knihe básní bývala zvyčajne iba jedna rytina, vyobrazenie na obálke alebo portrét básnika, no v almanachu sa dalo nájsť niekoľko vyobrazení rozličného druhu - ilustrácie k básňam, vyobrazenia krajín alebo módne obrazy, historické scény, či kópie umeleckých diel. Popri drahých, okázalých albumoch s medirytinami, predstavujúcimi najvýznamnejšie pamiatky antického umenia alebo poklady z kniežacích zbierok, z ktorých väčšina bola v 17. a 18. storočí dostupná iba majetnejším vrstvám, zohrávali tieto lacné, populárne publikácie dôležitú rolu v šírení poznania a formovaní obecného vkusu.

Informácie obsiahnuté v texte naznačujú, že knižná ilustrácia na prelome 18. a 19. storočia a neskôr v prvých dekádach 19. storočia je relevantná nielen pre historikov umenia, ale aj pre bádateľov, skúmajúcich knižný trh tohto obdobia. Tak história kníh, ako aj dejiny umenia môžu mať prospech zo štúdia vzťahov medzi vydavateľmi a ilustrátormi.

Preklad z nemčiny K. Beňová