Journal ARS 42 (2009) 1

Katharina SCHERKE

Gefühle und Symbole im Mittelpunkt des Interesses. Anmerkungen zur Warburg-Rezeption in den Sozial- und Kulturwissenschaften
[City a symboly v stredobode záujmu. Poznámky k recepcii Warburga v sociálnych a kultúrnych vedách]
[Feelings and Symbols in the Center of Interest. Notes on the Reception of Warburg in Social and Cultural Sciences]

(Summary)

V predloženom článku bude bližšie prediskutovaná recepcia diela Aby M. Warburga v sociálnych a kultúrnych vedách s ohľadom na dva tematické okruhy. Prvá vlna recepcie Warburga, ktorá začala už za jeho života, a bola potom zintenzívnená predovšetkým v 70. rokoch 20. storočia, sa orientovala na jeho práce o pojme symbolu resp. na ikonologickú tradíciu v užšom zmysle slova. Druhý prúd recepcie, ktorý získava na význame predovšetkým v posledných rokoch, sa vzťahuje na obraz človeka vo Warburgových prácach, ktorý postuluje vzájomný prienik racionality a emocionality.

V centre Warburgových výskumov je otázka po dôvodoch znovuoživenia antických obrazových foriem v ranej florentskej renesancii. Centrálnou témoujeho výskumovje predovšetkým znovuoživenie antických výrazových gest – formulí pátosu. Prečo sa v renesancii znovu vynárajú tieto vzorce, ktoré boli v stredoveku temer zabudnuté? Čo vypovedá toto znovuvynorenie o type človeka ranej renesancie a jeho náboženských postojoch? Na objasnenie týchto otázok Warburg využil dokumenty rôzneho druhu: umelecké diela, listy, testamenty, básne, umeleckoremeselné predmety a tak ďalej. Novotou Warburgových úvah o renesancii bol poukaz na to „divoké“ a „pohyblivé“ v antike, ktorého sa znovu chopili renesanční umelci. Tým sa ocitol v protiklade k dovtedy prevládajúcemu pojmu antiky, ktorý sformuloval Johann Joachim Winckelmann. Winckelmann vyzdvihol v antike to „šľachetné“ a „pokojné“ – olympijský aspekt –, zatiaľ čo Warburg poukázal na dionýzovský aspekt. Polarita ranorenesenčného človeka spočívala, podľa Warburga, v súčasnom preberaní olympijského a dionýzovského aspektu antiky. Povedané všeobecnejšie, bol to predovšetkým proces formovania a odovzdávania symbolov – dejiny výrazových symbolov –, čo Warburga zaujímalo. Vytvorenie symbolu môže byť, podľa Warburga, pokladané za akt objasnenia. Symboly slúžia na to, aby robili nesformovaný strach uchopiteľným a pred ním chránili. V dôsledku svojej medzipozície medzi bázňou a logom sú symboly často zrozumiteľné aj pre neskoršie generácie a oslovujú ich. Oboje, znovuvyužitie antických znázorňovacích topoi pre (telesný a psychický) pohyb, a paralelne s tým znovu prebudený záujem o helenistickú astrológiu a mágiu, bolo podľa Warburga možné chápať ako výraz mýtickej orientácie človeka v „pendlovaní ľudského rodu medzimýticko-bázňovou a vedecko-kalkulatívnou orientáciou človeka voči sebe samému i voči kozmu“ (pozn. 28). Napätie medzi obomi orientáciami je zvlášť zreteľné na ranorenesančnom človeku, ktorý sa usiloval oboje spojiť, t. j. snažil sa o citové vyrovnanie stredovekého strachu z osudu s novovekým pritakaním svetu.

Warburgov ikonologický prístup poskytol už na začiatku 20. storočia isté oporné body pre širšiu rezonanciu v sociálnych a kultúrnych vedách. Na rozšírení tohto prístupu sa zúčastnili predovšetkým niektorí predstavitelia Viedenskej školy dejín umenia. V univerzitnom prostredí Viedenskej školy dejín umenia silne orientovanom na formálno-estetické otázky sa obsahovo orientované kultúrnovedné zamerania, ktoré boli prinajmenšom v náznaku prítomné u Maxa Dvořáka alebo Josefa Strzygowskeho, nemohli spočiatku presadiť. Bádatelia, ako napríklad Fritz Saxl, ktorí sa o to zaujímali, boli nútení hľadať pre svoje zámery podporu v iných mestách. Warburgov kultúrnovedný bádateľský inštitút v Hamburgu ponúkol mladým vedcom možnosť zaoberať sa podrobnejšie ikonologickými a psychologickými otázkami a pôsobil tým aj ako miesto rozbehu mnohých viedenských historikov umenia. Aby M. Warburg sám čerpal na základe svojho vlastného života a svojich štúdií ovplyvnených prácami Usenera a Lamprechta záujem o psychologizujúce ponímanie umeleckých diel. Warburgove záujmy sa kryli so záujmami mladších viedenských historikov umenia, ktoré vznikli na pozadí špecifickej krízovej situácie Viedne na zlome storočí. K tomu pribudla infraštruktúra, ktorá bola v Hamburgu, v protiklade k Viedni, k dispozícii, a ktorú mohol Warburg využiť pre svoje bádateľské záujmy. Hamburg ako rýchlo sa rozvíjajúce mesto sa usilovalo o kultúrne legitimovanie svojho vzostupu. Ikonologický prístup sa na tomto pozadí mohol úspešne etablovať. Doba nacionálneho socializmu však ukončila túto prvú recepčnú fázu Warburga v Nemecku. Až v priebehu takzvaného cultural turn v sociálnych a kultúrnych vedách od 70. rokov 20. storočia pritiahol aj ikonologický výklad obrazových programov a odkrývanie ich spoločenského pozadia – a tým aj Warburgovo dielo – novú pozornosť. V nedávnom čase bol tento nový záujem podporený aj obrazom človeka, ktorý je obsiahnutý vo Warburgových prácach, a ktorý naznačuje vzájomné prenikanie racionality a emocionality.

Vývoj európskej civilizácie a psychická výbava človeka boli otázky, ktoré už na začiatku 20. storočia začali skúmať autori rôznej orientácie. Tak rozdielni myslitelia ako Max Weber, Sigmund Freud, alebo Norbert Elias sa zaoberali dôsledkami procesu modernizácie na ľudskú citovú výbavu. Zaujímavou bola pre nich pritom otázka, nakoľko v moderne dôjde k trvalému potlačeniu vášní a iracionálna. Uvedení autori vychádzajú z predpokladu pribúdajúcej racionality a potláčania pudov v moderne; iba ojedinele sa u nich nájdu poukazy na iracionálne pozostatky, ktoré robia otáznym trvalé civilizovanie človeka. V dobo¬vých diagnózach koncom 20. storočia sa dostala do popredia ambivalentnosť modernizačného procesu. Napríklad Zygmunt Bauman predstavuje modernu ako vyznačujúcu sa dvomi tvárami. Sociálnotechnologické snahy moderny vedú nakoniec k barbarstvu, pričom barbarstvo sa nechápe ako to, čo pokračujúca modernizácia vytesňuje – ako iracionálne rezíduum, ale ako neoddeliteľný prvok modernizačného procesu. Aj Wolfgang Welsch dospel k podobnej definícii moderny ako fenoménu permanentne sprevádzaného antimodernami. Novovek stále ukazuje, podľa Welscha, „dvojitú figúru racionalizačnej kúry na jednej strane a antiracionalizačnej terapie na strane druhej“ (pozn. 65). Takéto hodnotenie novoveku má pozoruhodnú paralelu v prácach Aby M. Warburga, ktorého dielo bolo súčasťou sociálnovednej klímy a analýz modernizácie tej doby, ako aj – zdôrazňovaním ambivalentnosti moderného človeka – nieslo presahujúce črty, ktoré môžu získať atraktivitu v dnešnej debate o emocionalite a racionalite.

Preklad J. Bakoš